"No. Pozrime sa na vec takto. Tri roky bez roboty. Sociálne väzby v rozklade. Rodina v rozklade. Sebaúcta v rozklade. Agentúra Steblo dáva svojim klientom najhoršie podmienky v republike, čiže všetky ostatné ste už neúspešne obišli. Máte na sebe posledné čisté veci, pretože sú špinavé. Keď som povedal, že si môžete zapáliť, automaticky ste siahli do vrecka, ale cigarety nemáte. Ste absolútne bez peňazí, prsty však máte žlté. Pane, vy už zbierate na chodníkoch ohorky!"

"Ja... A... Aké sú tie podmienky?"

"Pán Hrbol," usmial sa, orezal dve viržinky, ponúkol ma, obradne pripálil najprv mne a potom sebe a labužnícky vyfúkol dym do plafónu. Ešte ma chvíľu dusil. "Pán Hrbol... Veď sme spolu už trikrát prešli celú databázu. Ja by som vás milerád vyžmýkal až na dreň, lenže vy ste jednoducho nezamestnateľný!"

"Mám dve vysoké školy, ale som aj manuálne zdatný, tavil som oceľ, vŕtal ropu, kosil parky, upratoval v kafilérii..."

"Načo mi to stále opakujete! Tu máte svoje diplomy," štítivo odstrelil frčkou moje diplomy, "tu máte svoje certifikáty," štítivo odstrelil frčkou moje certifikáty, "tu máte svoje dobrozdania," štítivo odstrelil frčkou moje dobrozdania. Naklonil sa a oprel o široko roztiahnuté ruky s lakťami ostro dozadu. "Pán promovaný pedagód a inžinier ekonómie, choďte vy len pekne do výťahu, stlačte mínus jednotku, vyjdite ku kontajnerom, začnite si tam trieskať hlavu o stenu a jačte: Ja mám päťdesiat rokov! Ja už mám päťdesiat rokov!"

"Až pozajtra..."

"Jáj," zasmial sa posmešne. "Tak to má pán ešte more času! Ešte si môže aj vyberať! Koľkože ste od posledného vyhadzovu rozposlali žiadostí a cévečiek a motivačných listov?"

"Sedemstodvanásť."

"A čo konkurzy?"

"Šesťdesiatosem."

"No prosím! Niekde vás hádam len vezmú! Dajú auto, počítač, telefón, gastráče..."

Vedel dobre. Aj ja som vedel dobre. Sklonil som hlavu, slzy mi už dávno netiekli, iba nos, ale vreckovka už bola pre mňa neznámym pojmom. Ponižujúco som si smrkol, zahasil cigarku a schoval nedopalok do vrecka.

"No tak?" spýtal sa neurčito, ale bolo jasné, čo tým myslí.

"Pán riaditeľ, nemohli by sme to prejsť ešte raz?" zaprosil som.

"Nemohli!" ostentatívne zaklapol notbook. "Už som s vami stratil priveľa vzácneho času. Ostáva jediná možnosť. Vedeli by ste zabiť?"

"Človeka?" prehltol som nasucho.

"A koho? Muchu? Sliepku? Prasa? Z koľkých hydinární a bitúnkov vás dosiaľ vykopli už na vrátnici?"

"Zo všetkých."

Na tvári sa mu rozhostil posmešný úsmev. Roztočil na bruchu palcami mlynček. Ticho mi páralo vnútornosti ako žeravý nôž. Sadisticky ma nechal kúpať sa vo vlastnom pote, kým ma nezlomil.

"Vedel," zašepkal som.

"Nepočujem! Prosím?"

"Vedel!"

"Čo by ste vedeli?" vychutnával si ma.

"Zabiť človeka."

Rázne vstal, obišiel stôl a podal mi ruku.

"Ohlásime sa."

Sekretárka mi podala zo skrine vetrovku a podržala dvere. Panebože, tá voňala.